Telefonát prišiel o desiatej ráno. Mária Ivanovna odložila pletenie a zdvihla telefón. Netušila, že práve vstupuje do jednej z najnapínavejších situácií svojho života. Na druhej strane linky sa ozval neznámy hlas, ktorý jej oznámil katastrofickú správu o jej vnukovi. Tvrdil, že mal vážnu autonehodu, spôsobil škody na drahom aute a je zodpovedný za obete. Ak nechce, aby jej milovaný vnuk skončil vo väzení, musí okamžite zaplatiť nemalú sumu.
Mária Ivanovna sa na chvíľu zamyslela, no rýchlo si uvedomila, že toto nie je obyčajný telefonát. Bola to skúška jej dôvtipu a skúseností, ktoré nadobudla počas rokov strávených ako policajná majorka. S neobvyklým pokojom začala hrať svoju úlohu, pričom v duchu pripravovala plán, ako prekabátiť podvodníka a zároveň chrániť seba i svoje okolie.
Ako sa príbeh rozvíjal, ukázalo sa, že Mária Ivanovna má v zálohe viac ako len spomienky na staré časy. Jej rozhodnutia a kroky viedli k nečakanému záveru, ktorý odhalil jej skutočnú povahu a dlhoročné skúsenosti s kriminalitou. Tento príbeh nie je len o pokuse o podvod, ale aj o múdrosti a odvahe jednej ženy, ktorá sa nenechala zastrašiť a preukázala, že ani na dôchodku nie je bezbranná.
Telefonát prišiel o desiatej ráno. Mária Ivanovna odložila pletenie a zdvihla telefón:
„Váš vnuk mal práve vážnu autonehodu. Je to jeho chyba.“ rýchlo vysvetlil neznámy hlas v telefóne. „Drahé cudzie auto bolo rozbité, sú tam obete, a za to je od troch do piatich rokov väzenia. Aby ste svojmu vnukovi pomohli vyhnúť sa väzeniu, musíte zaplatiť!“
„Koľko potrebujete?“
„20 tisíc!“ rezolútne vyhlásil na druhom konci drôtu. „Pripravte peniaze, teraz k vám príde náš muž! A o tomto volaní nikomu nehovorte, inak vnuk určite pôjde do väzenia!“
„Ale doma toľko peňazí nemám.“ vzlykala babička. „Musím ísť do bankomatu a ten je na druhej strane mesta.“
„Choďte von, strieborný Jeep príde k domu a odvezie vás, kam potrebujete. A pamätajte – nikomu ani slovo! Je to v prospech vášho vnuka.“ Keď vodič prešiel polovicou mesta a zastavil sa pri banke, pritisol si prst na pery na znak aby babička nikomu nič nehovorila. Mária Ivanovna mu odpovedala rovnakým spôsobom. Za pol hodiny sa vrátila.
„Zabudla som PIN kód z karty,“ ťažko si povzdychla. „Musíme ísť na chatu. Mám to tam, v zošite napísane.“
Mária Ivanovna odišla z chaty, ktorá bola tridsať kilometrov od mesta, s dvoma vreckami zemiakov a sieťkou cibule.
„Nalož to do kufra a poďme!” povedala znudenému chlapcovi.
„Do banky?“ spýtal sa.
„Domov.“ odsekla Mária Ivanovna. „Nebudem snáď chodiť do banky so zemiakmi?! A po ceste sa zastavte v blízkosti supermarketu, musím si kúpiť chlieb a mlieko.“
Vodič sa zamračil, ale nič nepovedal. Už sa stmievalo. Ten chlap bol nervózny a Mária Ivanovna bola pokojná ako vždy.
„Mohol by si pomôcť starej babičke, namiesto toho, aby si sa pozeral ako sa vlečiem so zemiakmi.“ poznamenala a vystúpila z auta. A podvodník ju poslušne nasledoval až na piate poschodie. A tam ho už čakala polícia.
„A čo vnuk?“ zadržaný zostal zaskočený.
„Nemám žiadneho vnuka.“ pokojne odpovedala babička.
„Prečo potom bolo treba ísť do banky?“
„K zaplateniu bytu a telefónu.“
„A na chate?“
„Aby som si odniesla zemiaky a cibuľu domov,“ vysvetlila Maria Ivanovna. „Choďte! Nie som babička s mačkou, ale policajná majorka na dôchodku!“
