Medzi paradoxy tohto sveta patrí fakt, že čím viac kníh vychádza, tým menej ľudia čítajú. Keď si dnes spomeniem, že ten Wolker fakt dobre písal, nepýtajú sa ma po kvalite veršov, ale kde som bola na žúre a či mi ten vizour naozaj toľko chutil.
V dobách, kedy ľudia na obracanie stránok používali dva prsty, a ešte k tomu naslinené, neexistoval žiadny Veľký knižný štvrtok. Bol jednoducho len knižný štvrtok, pretože v iný deň novinky nevychádzali. Keď bola ohlásená obzvlášť veľká pecka, ako napríklad román Vladimíra Párala, ktorý dokázal v jednej knihe zhrnúť to, na čo autori Sexu v meste potrebovali šesť radov a bezmála sto dielov, podupávali čitatelia pred stiahnutými roletami kníhkupectva už za svitania. Tí, čo chrneli do siedmej a potom predbiehali v rade, museli počítať s následkami. Lenže čo bola hrča na čele proti tomu, že ste si domov niesli nového Párala.
Mať známeho v kníhkupectve bolo rovnako dôležité ako konexie v mäse alebo trafike. Pokiaľ muž zložil žene k nohám nového Párala, teľaciu pečeň a tvrdej Sparty, mohol po nej žiadať takmer čokoľvek. Dokonca aj manželstvo. Takého sa totiž žena držala, lebo preukázal najlepšie predpoklady pre založenie rodiny – ťah na bránku a výdrž. Akonáhle bolo založené, cigarety a vnútornosti boli vytrvalci zatrhnutí: „Všade hovoria, že to nie je zdravé, a ja by som chcela, aby sme boli veľa, ale naozaj veľmi dlho jeden pre druhého živí. Ty snáď nie, miláčik?“ Medzi nami, novomanželke boli ukradnuté manželove pľúca aj to ostatné, ale vadil jej smrad z cigariet a krv z pečene.
Aspoň že tie knihy zostali! A tak, hneď po posteli a sporáku, musel zohnať knižnicu. Pretože byt bez knižnice, to je ako človek bez duše. A knižnica bez knižiek ako manželstvo bez sexu, hovorieval môj otecko, keď pridával na polici ďalší úlovok a pritom laškovne žmurkal na mamičku. Vtedy som veľmi nechápala, čo tým myslí, ale dnes už viem. Knihy sú vášeň, radosť, potešenie, nedočkavosť a zvláštne vône. A niekedy aj chvenie, keď jednu knihu vytiahnem a ďalších desať mi pritom spadne na nohu.
Mala by som ich vytriediť a tie, ktoré už nikdy nebudem čítať, darovať. Staré knihy ale dnes nikto nechce. Našťastie. Nedokážem sa ich totiž vzdať. Príde mi to rovnaké, ako by som zo života vymazala bývalú lásku len preto, že je na staré kolená zúfalo nudná. A to sa predsa nerobí. Ani láskam, ani knihám.
Zdroj: prozeny.cz
